Hebreji, ktorí sa našli v otroctve Babylončanov, sú obrazmi dobrovoľnej skrúšenosti – čo znamená rôznych obmedzení a telesnej námahy, ktorej sa mních podriaďuje kvôli pokániu, ako aj smútkov dovolených Božou prozreteľnosťou pre očistenie z hriechov. Duchovní vodcovia asketikov – slzy – posielajú odkaz z ruín Jeruzalema, na ktorých sa v tichosti namáhajú v samote. Odkaz hovorí tým, ktorí sú v otroctve, že ich vyslobodenie……...
Mnohí ma už požiadali, aby som sa porozprával s ich neveriacim synom alebo dcérou, alebo snúbencom. Za tým požiadaním sa vždy skrývala ich nádej, že azda kňaz dokáže toho, na ktorom im záleží, nejako „uhovoriť“ k viere. Väčšinou odmietam túto prosbu. Vstúpiť do dialógu so sekulárnym človekom je zvyčajne aktivita bez ovocia. Viera sa nedá predať ako nejaký poznatok….…...
Máme veľa potrieb. V čase núdze sa dokážeme mnohých vzdať, ale predsa k životu nevyhnutne potrebujeme vzduch, vodu, jedlo. Ak ich nemáme – umierame. Preto takmer v každom národe objavujeme pradávnu ľudskú múdrosť, ktorá hovorí, že človekovi k šťastiu stačí, ak má čo jesť a piť. Na prvé počutie môžeme s touto múdrosťou súhlasiť. No tí, ktorí odmietajú povrchne vnímať svoj život, objavujú,……...
Ten, kto zápasí, aby odmietol, čo ho obťažuje a útočí na neho, musí si zabezpečiť pomoc ostatných spojencov – myslím tým pokoru duše, telesnú prácu a každý iný druh asketickej námahy, spolu s modlitbou, ktorá pramení zo zasiahnutého srdca a je spojená s mnohými slzami. Musí byť ako Dávid, ktorý hovorí: „Pozri na moju pokoru a na moje trápenie a odpusť……...