Pred pár rokmi urobila rozruch kniha slávnej francúzskej herečky Gabriely Bossicovej. Bola umelkyňou svetového formátu a bola umelkyňou aj v duchovnom živote. Počas jej života jej kolegovia vedeli len toľko, že bola praktickou katolíčkou, ktorá žila podľa viery. Ale jedno im bolo záhadné, že nijaké životné stresy, problémy a ťažkosti ju nedokázali vyviesť z rovnováhy. Bola vždy spokojná. Po jej smrti sa……...
„Drahá teta! Píšem ti len stručne. Odchádzam do Somálska. V predtuche, že sa môže stať aj to najhoršie, nech sú tieto riadky mojím závetom. Obsah listu sú opatrenia, lepšie povedané, niektoré moje želania, ktoré by som chcela, aby sa splnili v prípade, že by som sa nevrátila živá: Chcem byť pochovaná v rovnošate dobrovoľných ošetrovateliek Červeného kríža na cintoríne v rodnej obci….…...
Profesor filozofie na kanadskej univerzite, Jean Vanier, dlho rozjímal o láske. Nechal prednášky, odcestoval do Francúzska, kde kúpil polovicu vyľudnenej dediny a opravené domčeky začal osídľovať mrzákmi, mentálne postihnutými, invalidmi. Starousadlíci sa nedôverčivo a s nevôľou pozerali na svojich nových susedov. Zdraví sa neradi pozerajú na postihnutých. Pomaly si však zvykli a po nejakej dobe sa nadviazalo puto priateľstva medzi „normálnymi dedinčanmi“ a s prichodiacimi……...
V knihe Abba Pierre volá čítame, ako k tomuto kapucínovi, ktorý staval na predmestí Paríža sídlisko pre bezdomovcov, prišli jeho spolupracovníci a nariekali: „Zasa sme našli ďalšie rodiny bez prístrešia, sú medzi nimi tehotné ženy a matky s malými deťmi. Aby sme mohli dostavať rozostavaný dom, potrebujeme nosné trámy a tie nikde nie sú. Poznáme jedného starostu na predmestí, ktorý by to mohol zariadiť,……...
Na otázku, aký bol za dlhé roky jeho väzenia najhlbší a najkrajší zážitok s ľuďmi, odpovedal jeden biskup väznený za svedectvo viery takto: „Raz mi pomocník holiča potajomky strčil jablko do vrecka môjho väzenského mundúru.“ Jedno jablko – ale aký účinok.[1] * Človek je tak ustrojený, že je odkázaný na to, aby mu niekto občas povedal: Je dobré, že existuješ….…...
Človek – každý človek – hľadá niekoho. Kto by ho mal rád – napriek či dokonca kvôli jeho chybám. Kto by mu rozumel, dodával odvahu, kto by mu láskyplne vytýkal jeho chyby. Kto by ho podnecoval a podporoval, komu by mohol bezmedzne dôverovať. Židovský náboženský mysliteľ Martin Buber (1878-1965) to dobre vyjadril: „Bez Ty sa nikto nemôže stať Ja.“[1]……...
V Amerike pred niekoľkými rokmi urobili hrozný experiment. Bolo to v sirotinci pre kojencov. Do izby dali šesť kojencov, ktorých síce dobre dbali a živili, ale bez lásky. Chceli zistiť, aký vplyv má starostlivosť bez lásky na vývoj človeka. A to čoskoro aj uvideli. Po dvoch mesiacoch všetky deti ťažko ochoreli, nechceli jesť, boli vždy smutné a bojazlivé. Človek potrebuje bezpečnosť……...
V mnohých krajinách Ázie a Afriky ešte aj dnes oddeľujú malomocných od ostatných ľudí. Stáva sa tiež, že ich zatvárajú do táborov obohnaných ostnatým drôtom. Do takého tábora prišiel Raoul Follereau, veľký priateľ a dobrodinec malomocných. Vedel, že malomocenstvo nie je veľmi nákazlivé. Správca sprevádzal Raoula a jeho manželku táborom. Ako zaujímavý prípad im predstavil malomocnú Stellu. Raoul jej podával ruku. Stella……...
Nikdy nezabudnem na malé dieťa, hindustanského chlapca, ktorý mal štyri roky. Niekde počul: Matka Terézia nemá cukor pre svoje deti. Išiel domov a povedal: „Tri dni nebudem jesť cukor, darujem ho matke Terézií.“ Po troch dňoch ho rodičia odprevadili ku mne a on mi daroval malý pohár cukru. Koľko lásky bolo v tom dieťati! Milovalo, až to bolelo. (matka Terézia)[1] *……...
Päť detí v malej obci pri Hildeshime náhle stratilo pri autohavárií rodičov. Deťom (19,15,12,9 a 5 ročným) hrozila neradostná budúcnosť. Ale nestalo sa tak. Deti sa po smrti rodičov stretli s obrovskou ochotou pomôcť. Prišla zo všetkých strán: pomáhali susedia, známi, pomáhal dokonca aj štát. Susedia utešovali deti v ich bolesti, známi pre nich varili a zbierali peniaze (12 000 mariek). Kto by……...
Pri jednej rozhlasovej súťaži padla táto otázka: „Aká je najkrajšia veta, ktorú môže žena v živote začuť?“ Objavilo sa veľa rôznych odpovedí, ale prvé miesto získala mladá žena, ktorá odpovedala takto: „Najkrajšou vetou, ktorú žena môže začuť je, keď sa o tretej v noci ozve plač dieťaťa a muž povie: Len lež, ja idem.“[1] * „Ja som predsa veľmi hlúpy, však?“ spýtalo……...
Keď slnko jasne svieti, celá príroda sa ihneď premení. Akonáhle sa atmosféra naplní dobrou vôľou, o čo sú ľudia šťastnejší. Len vložte do života trochu viac slnka, tepla, lásky a dobra! To premení a zachráni svet. (Adolf Donders ) * Známe parížske múzeum Louvre navštevovala takmer každodenne istá mladá dáma a vždy si pozorne prezerala zátišie s názvom Chlieb a víno. Keď to trvalo……...
Blížny nie je ten, koho mám rád, je to ten, kto sa ku mne priblíži, bez výnimky. (Edith Steinová ) * Ježiš zomrel, a to bolo zvestovanie pravdy – pravdy, že človek môže zomrieť z lásky ku svojmu blížnemu. (M. Herkheimas) * Niektorí ľudia dokážu v tichosti trpieť bolesti od svojich blízkych vďaka veľkej láske, ktorou ich milujú. Nechcú ich totiž……...
Našou povinnosťou je, aby sme brali na seba úlohu milosrdného Samaritána pre všetkých, ktorí zostali ležať na ceste. Ale to je len začiatok. Jedného dňa musíme pochopiť, že musí byť zmenená celá cesta do Jericha, aby muži a ženy neboli stále prepadávaní a okrádaní. (Martin Luther King ) * Milovať blížneho skôr znamenalo: neubližovať a obväzovať jeho rany. Od teraz láska……...
V katolíckom svete sa veľa hovorí o kolumbijskom kňazovi, ktorý sa volá Ector Callego. Stal sa správcom dlho opustenej farnosti v Santa Fé. Farníci boli vo veľkej väčšine maloroľníci a poľnohospodárski robotníci na panských majetkoch. Volali sa campesinos. Boli úžasne chudobní a ich rodiny hladovali. Preto si mladý kňaz povedal: „Mne nesmie stačiť, aby som sa v tejto farnosti len modlil, ja tu musím……...
Nedávno v jednej farnosti nitrianskej diecézy zomrela matka, ktorej syn už dlhé roky nechodil do kostola a nemodlil sa a bol ateista a matku to trápilo. Syn veľmi žialil nad matkinou smrťou a pred pohrebom prišiel na cintorín, aby jej pripravil čo najkrajší hrob. Chcel jamu zvnútra vyložiť bielymi cementovými tehlami. Ale kde ich nachytro vziať? Ktosi mu povedal, že na fare sú……...
Slávna detská lekárka Dr. Georgia Prekopová v Stuttgarte hlása takzvanú terapiu objatia. Na základe dlhoročnej skúsenosti experimentálne zistila, že choré, ťažko postihnuté deti, sa dostávajú na cestu k uzdraveniu, keď ich silno a rozhodne zviera v náručí. Ale nie tak, ako do skrutkového zveráka. Tu totiž nejde o tlak ramien, ktorý by uzdravoval. Ide tu o tlak lásky, ktorá má živú, úprimnú účasť na……...
Jedna žena darovala chorej susedke knižku poviedok o zmysle života. Tá chorá sa potom sťažovala: „Nemyslíte si, že by mi tá susedka urobila lepšie, keby mi išla nakúpiť alebo mi umyla riad, ktorý sa mi tu hromadí?“ Len z múdrych poviedok sa žiť nedá.[1] * Sestra Emanuela, riaditeľka verejnej školy pre dievčatá z lepšej spoločnosti v Káhire, by sa právom mohla tešiť……...
* Jeden z mnohých nasledovníkov Charlesa de Foucalda sa prihlásil za domovníka do ústavu pre slepcov. Slepci boli mohamedáni. Domovník mal každodenne veľa príležitostí poskytnúť množstvo služieb slepým obyvateľom domu. Robil to s veľkou pozornosťou a trpezlivosťou. Pomyslel si: „Čo im urobím, samému Pánu Ježišovi urobím.“ Čoskoro títo slepci pocítili hrejivé teplo jeho ľudského vzťahu k nim. Obdivovali ho a medzi sebou o ňom……...
Taliansky autor Teresio Bosco v životopise Pátra Mantovaniho rozpráva o dvoch dievčatách, ktoré mali zo začiatku všednú priemernú vieru plnú pochybností a povrchností. Ako bohaté turistky dovolili si cestu do ďalekej Indie. Pri prehliadke indickej krajiny sa dostali do mesta Vyasarpady. Tam videli dlhé dlhočizné rady úbohých chorých, ktorí s bezhraničnou trpezlivosťou čakali pred bezplatnou ošetrovňou. Videli tam vyčerpané matky s driemkajúcimi deťmi……...
Spisovateľ Michael Grünwald píše, že na diaľnici medzi Mníchovom a Norimbergom nainštalovali pracovníci Červeného kríža spolu s dopravnými orgánmi atrapu ťažkej autohavárie. Na okraji pravého dopravného pruhu umiestnili dve do seba narazené a rozbité osobné autá. Okolo nich kaluže krvi a skrvavené ľudské figuríny. Aj niekoľko detských figurín na zemi ako následok ťažkej autohavárie. Všetko toto dokonale nainscenovali, pretože chceli zistiť, na……...
Raoul Follereau, ktorého nazvali vagabundom lásky k blížnemu, pomáhal nakazeným malomocenstvom všetkých rás, rečí a náboženstva k ich ľudským právam, slobode a lekárskemu ošetreniu. Navštívil skoro všetky útulky malomocných. Keď sa ho raz niekto opýtal: „Ako musíte byť unavený?“, odpovedal: „Neviem. Nikdy som o tom nepremýšľal. Čo však viem je, že 10 – 15 miliónov ľudských bytostí, našich bratov, na tejto zemi trpí,……...
Na svätého Paisija Svätohorského sa niekto obrátil s prosbou o radu: „Čo mám robiť, keď moja láska k Bohu a k blížnemu chladne?“ Svätý Paisij odpovedal takto: „Zasej tú trošku lásky, ktorá v tebe ostala, aby mohla vyklíčiť, rásť a priniesť úrodu väčšej lásky. Potom zaseješ, čo vzíde z tejto úrody a postupne tvoja sýpka sa stane tak naplnenou, že nebude miesta pre ďalšiu úrodu,……...
„Nie je ľahké pochopiť, že jediný spôsob menej trpieť je viac milovať. A to aj za cenu, že sa budeme zdať slabšími.” (Carlo Caretto) * Dr. Gerald Jampolsky napísal pred časom knihu, ktorej dal názov Láska je zbaviť sa strachu. V tejto knihe si kladie úlohu: „Daj si niekedy príležitosť k tomu, aby si sa aspoň jeden deň……...
„Kto povedal, že láska je slepá? Ona jediná vidí dobre: objavuje krásy tam, kde iní nevidia nič.” (André Frossard) * „Láska, ktorá má požiadavky, bude sa nás vypytovať zvnútra, bude nás znepokojovať, zarmucovať, vyvedie nás z rovnováhy, bude nás obťažovať, odhalí naše povrchnosti, ale nakoniec nás vyvedie na svetlo.” (Carlo Caretto) * „Ak mám milovať……...