Kardinál Stefan Wyszynský (1901-1981) predniesol pri príležitosti jednej veľkej oslavy sv. Františka tieto slová: „Daj, nech sa vydáme na lov dvojnohých vlkov, ale daj, aby sme ich premáhali láskou!“[1] * Bolo to po druhej svetovej vojne. Hamelmann žil na sedliackej usadlosti pri Brémách. Raz v noci prepadla usadlosť svorka rabujúcich Poliakov a Rusov, bývalých vojnových zajatcov. „Dajte nám šunku a slaninu!“……...
Kedysi dávno jeden čínsky cisár vyslovil slávnostnú prísahu: „Podrobím si všetkých svojich nepriateľov a zničím ich!“ Po nejakej dobe ho prekvapení poddaní uvideli, ako sa prechádza po záhradách so svojimi úhlavnými nepriateľmi a kľudne sa s nimi rozpráva a smeje sa. „Či si neprisahal, že zničíš všetkých svojich nepriateľov?“ pýtal sa udivene jeden z dvoranov. „Veď som ich aj zničil,“ odpovedal cisár. „Urobil……...
Eva Lavalierová bola jedna z najslávnejších herečiek nášho storočia. Keď bola dieťa, nedostalo sa jej lásky od rodičov. Otec veľmi pil. Raz došlo k hádke s mamou a otec zastrelil ženu. Potom sa sám zastrelil. Neskôr objavili jej krásu i talent. Stala sa herečkou. Mala zlato, diamanty i peniaze. Napriek všetkým búrlivým potleskom, často prichádzala do šatne smutná a plakala. Túžila po Bohu. Odišla do……...
Na jednom primičnom oznámení bol nápis: „Kam nás to na tejto zemi povedie, nevieme a nemáme sa na to ani predčasne pýtať. Len jedno vieme: že tým, ktorí milujú Boha, sa nakoniec všetko obráti k dobrému.“ * Raz, keď Makar (Makar Egyptský, pustovník, + 390) šiel cestou, počul rozhovor dieťaťa s matkou. „Mamka, jeden bohatý človek ma ľúbi a ja ho nenávidím……...
Jeden mladý mních sa opýtal svojho staršieho spolubrata: „Prečo dnes nie je láska k Bohu tak dokonalá, ako to vidíme z dávnych príkladov?“ „Preto, lebo ľudia, hľadajúc nebeské poklady, vedeli do výšky povzniesť i svoje srdce. Dnes je tomu naopak – každý sa skláňa do prachu a hľadá len to, čo je jeho.“[1] * Príbeh Milovať Boha napriek všetkému rozpráva o Židovi a jeho……...
Cisár Žigmund sa raz opýtal Teodora, arcibiskupa z Kölnu, ktorá cesta najistejšie vedie do neba. „Nehľadaj pozemské veci,“ odpovedal arcibiskup. „Potom aká je ta cesta?“ pýtal sa cisár ďalej. „Jednoduchá,“ znela odpoveď. „A ako mám kráčať po tejto ceste?“ Na to arcibiskup veľmi vážne povedal: „Ak budeš Boha poznať, milovať ho a slúžiť mu.“[1] * Bratia, pochádzate od Boha, ste……...
Ak chceme byť ku niekomu dobrí, musíme mať preňho predovšetkým čas, musíme mu venovať niečo zo svojho „drahocenného“ času. A keď chceme milovať Boha? Aj pre neho musíme mať čas. A kto ho chce úplne milovať, ten mu venuje vôbec všetok čas, každú hodinu, každú minútu. Oddanosť sa stelesňuje v tom, že človek si zo svojho času neponecháva nič a dáva ho……...
Svätý Paisij Svätohorský hovorí: „Sú dve cesty, ktorými človek môže vystúpiť tak vysoko k Bohu, že sa k nemu milostivo skloní a ostane s ním. Prvou je úprimné pokánie hriešnikov. Keď si uvedomia svoje veľké pády do hriechu a sú upokorení, vtedy ich Boh veľmi miluje pre ich pokánie a dvíha ich do neba. „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad……...
Keby sme sa mali pokúsiť vyjadriť jedným slovom, kto bol biskup Klaus Hemmerle, povedali by sme: bol to človek milujúci Božie Slovo. Keď rozpráva alebo písal, stále sa k nemu vracal. Vykladal ho ako zdroj života pre mnohých. Keď bol ešte riaditeľom Katolíckej akadémie vo Freiburgu, v homílii rozviedol Ježišove slová: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých… Jeden mladý si……...
Jedna sestra mi rozprávala, že spolu s niekoľkými ďalšími sestrami zobrali pred niekoľkými dňami na ulici mesta muža a priniesli ho domov. Dostali sme veľkú budovu, ktorú sme upravili na dom pre umierajúcich. Tam ho teda sestry priniesli a postarali sa o neho s veľkou láskou a úctou. Ihneď spozorovali rozpadajúcu sa kožu na chrbte. Keď ho umyli a položili do postele, sestra mi povedala,……...
V dávnych dobách v Jeruzaleme sa rozšíril mor. Bolo treba ošetrovať a pochovávať mnoho ľudí každý deň. Aj rehoľníci z kláštora františkánov sa ponúkli k týmto službám. Predstavený vybral jedného brata a poslal ho do mesta k nemocným. Nesmel sa vrátiť späť, aby nepriniesol nákazlivú chorobu. V lazarete na vežičke bol zvonec a rehoľník každý deň zazvonil, aby oznámil, že ešte žije. Keď po troch dňoch nezazvonil,……...
Keď vidíš, že tvoj blížny hreší, nepozeraj sa len na tento hriech, ale uváž, čo doteraz dobrého urobil, alebo robí. Ak sa budeš na neho takto pozerať, zrazu poznáš, že je lepší ako ty. Takto ho budeš posudzovať na základe všetkých jeho činov a nielen podľa ich častí. (sv. Bazil Veľký) * Je známe, že sestry Matky Terézie konajú……...
Keď sa Karol Foulcould, moderný hľadač kresťanskej spirituality, rozhodol postaviť svoju pustovňu v Beni Abés, staval ju tak, aby mohol žiť trvalé v prítomnosti Boha, ale súčasne aj v prítomnosti ľudí. Pri stavbe ohrady okolo svojho príbytku neprestúpil výšku pol metra, aby tak umožnil obyvateľom oázy navštíviť ho kedykoľvek v prípade potreby. Brat Karol od Ježiša súčasne pochopil, že k ozajstnej kresťanskej láske……...
Chudobní sú obdivuhodní ľudia. Jedného večera sme išli von a pozbierali sme štyri osoby z ulice. Jedna z nich bola vo veľmi zlom stave. Povedala som sestrám: „Vy sa postarajte o ostatných, ja si vezmem na starosť túto ženu.“ Potom som pre ňu urobila všetko, čo som vo svojej láske mohla. Uložila som ju opatrne na lôžko a jej tvár sa rozžiarila nádherným……...
Pred pár rokmi urobila rozruch kniha slávnej francúzskej herečky Gabriely Bossicovej. Bola umelkyňou svetového formátu a bola umelkyňou aj v duchovnom živote. Počas jej života jej kolegovia vedeli len toľko, že bola praktickou katolíčkou, ktorá žila podľa viery. Ale jedno im bolo záhadné, že nijaké životné stresy, problémy a ťažkosti ju nedokázali vyviesť z rovnováhy. Bola vždy spokojná. Po jej smrti sa……...
„Drahá teta! Píšem ti len stručne. Odchádzam do Somálska. V predtuche, že sa môže stať aj to najhoršie, nech sú tieto riadky mojím závetom. Obsah listu sú opatrenia, lepšie povedané, niektoré moje želania, ktoré by som chcela, aby sa splnili v prípade, že by som sa nevrátila živá: Chcem byť pochovaná v rovnošate dobrovoľných ošetrovateliek Červeného kríža na cintoríne v rodnej obci….…...
Profesor filozofie na kanadskej univerzite, Jean Vanier, dlho rozjímal o láske. Nechal prednášky, odcestoval do Francúzska, kde kúpil polovicu vyľudnenej dediny a opravené domčeky začal osídľovať mrzákmi, mentálne postihnutými, invalidmi. Starousadlíci sa nedôverčivo a s nevôľou pozerali na svojich nových susedov. Zdraví sa neradi pozerajú na postihnutých. Pomaly si však zvykli a po nejakej dobe sa nadviazalo puto priateľstva medzi „normálnymi dedinčanmi“ a s prichodiacimi……...
V knihe Abba Pierre volá čítame, ako k tomuto kapucínovi, ktorý staval na predmestí Paríža sídlisko pre bezdomovcov, prišli jeho spolupracovníci a nariekali: „Zasa sme našli ďalšie rodiny bez prístrešia, sú medzi nimi tehotné ženy a matky s malými deťmi. Aby sme mohli dostavať rozostavaný dom, potrebujeme nosné trámy a tie nikde nie sú. Poznáme jedného starostu na predmestí, ktorý by to mohol zariadiť,……...
Na otázku, aký bol za dlhé roky jeho väzenia najhlbší a najkrajší zážitok s ľuďmi, odpovedal jeden biskup väznený za svedectvo viery takto: „Raz mi pomocník holiča potajomky strčil jablko do vrecka môjho väzenského mundúru.“ Jedno jablko – ale aký účinok.[1] * Človek je tak ustrojený, že je odkázaný na to, aby mu niekto občas povedal: Je dobré, že existuješ….…...
Človek – každý človek – hľadá niekoho. Kto by ho mal rád – napriek či dokonca kvôli jeho chybám. Kto by mu rozumel, dodával odvahu, kto by mu láskyplne vytýkal jeho chyby. Kto by ho podnecoval a podporoval, komu by mohol bezmedzne dôverovať. Židovský náboženský mysliteľ Martin Buber (1878-1965) to dobre vyjadril: „Bez Ty sa nikto nemôže stať Ja.“[1]……...
V Amerike pred niekoľkými rokmi urobili hrozný experiment. Bolo to v sirotinci pre kojencov. Do izby dali šesť kojencov, ktorých síce dobre dbali a živili, ale bez lásky. Chceli zistiť, aký vplyv má starostlivosť bez lásky na vývoj človeka. A to čoskoro aj uvideli. Po dvoch mesiacoch všetky deti ťažko ochoreli, nechceli jesť, boli vždy smutné a bojazlivé. Človek potrebuje bezpečnosť……...
V mnohých krajinách Ázie a Afriky ešte aj dnes oddeľujú malomocných od ostatných ľudí. Stáva sa tiež, že ich zatvárajú do táborov obohnaných ostnatým drôtom. Do takého tábora prišiel Raoul Follereau, veľký priateľ a dobrodinec malomocných. Vedel, že malomocenstvo nie je veľmi nákazlivé. Správca sprevádzal Raoula a jeho manželku táborom. Ako zaujímavý prípad im predstavil malomocnú Stellu. Raoul jej podával ruku. Stella……...
Nikdy nezabudnem na malé dieťa, hindustanského chlapca, ktorý mal štyri roky. Niekde počul: Matka Terézia nemá cukor pre svoje deti. Išiel domov a povedal: „Tri dni nebudem jesť cukor, darujem ho matke Terézií.“ Po troch dňoch ho rodičia odprevadili ku mne a on mi daroval malý pohár cukru. Koľko lásky bolo v tom dieťati! Milovalo, až to bolelo. (matka Terézia)[1] *……...
Päť detí v malej obci pri Hildeshime náhle stratilo pri autohavárií rodičov. Deťom (19,15,12,9 a 5 ročným) hrozila neradostná budúcnosť. Ale nestalo sa tak. Deti sa po smrti rodičov stretli s obrovskou ochotou pomôcť. Prišla zo všetkých strán: pomáhali susedia, známi, pomáhal dokonca aj štát. Susedia utešovali deti v ich bolesti, známi pre nich varili a zbierali peniaze (12 000 mariek). Kto by……...
Pri jednej rozhlasovej súťaži padla táto otázka: „Aká je najkrajšia veta, ktorú môže žena v živote začuť?“ Objavilo sa veľa rôznych odpovedí, ale prvé miesto získala mladá žena, ktorá odpovedala takto: „Najkrajšou vetou, ktorú žena môže začuť je, keď sa o tretej v noci ozve plač dieťaťa a muž povie: Len lež, ja idem.“[1] * „Ja som predsa veľmi hlúpy, však?“ spýtalo……...